PANIKA Z TOHO, ČO BUDE…

Otvorím dvere a len tak na chvíľku nakuknem na pôrodnú sálu. Prišla som nasať  energiu prichádzajúceho života. Kolegynky ma privítali – vraj, super že si prišla ( v tento deň som mala výnimočne službu v ambulancii). Máme tu mamičku, ktorá čaká na pôrod a ovládol ju panicky strach z toho, čo prichádza, z očakávania ďalšieho pôrodu.  Nedarí sa nám upokojiť ju. Kolegyne ju upokojovali, hovorili jej frázy typu:

„ Nemáte  sa čoho báť“,  „Všetko je v poriadku“, „Uvidíte, že všetko dobre dopadne“…

Nič z toho nepomáhalo.

Rodička, nazvime ju Evka, prišla so svojimi strachmi na pôrodnú sálu s prosbou, že nechce ostať sama na izbe, aj keď v nadštandardnej izbe mala skutočný komfort. Mala však akýsi vnútorný strach zostať v izbe sama. Kolegyne jej preto pripravili lôžko v miestnosti vedľa pôrodnej sály.

Ja mám byť tá, ktorá môže Evke pomôcť?

V mojej mysli sa za tých pár minút, kým som sa k Evke odhodlala ísť, premietalo množstvo myšlienok. Skutočne tá myseľ pracuje neuveriteľne rýchlo. Čo všetko nám dokáže popodsúvať za tak krátku chvíľku. Napádali mi otázky ako: Čo jej mám povedať? Len tak mám za ňou prísť? Nepozná ma, prečo by mi mala dôverovať? Rozladím ju ešte viac, dostane sa do väčšieho stresu. Vedela som vnímať jej pocity. Aspoň som si to myslela. Byť ja na jej mieste, tak by mi hneď napadlo, že sa cítim nepríjemne z toho, že už som na seba upútala pozornosť personálu a vlastne cudzích ľudí natoľko, že ma idú riešiť.

No ale –  rozhodla som sa vkročiť do izby

Koho uvidím v posteli?

Predtým,  ako som do izby vchádzala, predstavovala som si, koho tam uvidím, ako asi môže vyzerať táto  žena, ktorá je zahltená obrovským stresom a panikou?

Vošla som dnu a už prvý pohľad a prvý kontakt mi naznačoval, že táto žena nie je nijaká psychicky labilná a nevyrovnaná žena  – pôsobila na mňa, že je to inteligentná žena. Napriek jej  aktuálnemu stavu bola sympatická a pôsobila príjemne. Len nezvládala svoje momentálne emócie.

Opäť na mňa vyskočili moje myšlienky. Čo sa mohlo udiať, že sa táto žena dokázala do takého nepríjemného stavu dostať.

Myseľ pracovala na plné obrátky: Ako si získať dôveru?  Niekde vo svojom vnútri som cítila , žeby možno bolo dobré zaujať pozíciu, v ktorej by som bola na Evkinej úrovni, aby som na ňu nepôsobila ako nejaká autorita alebo niekto nadriadený. Niekde vo filme som videla, že si lekár sadol na posteľ k pacientovi a tak s ním rozprával. Samozrejme Evka pacientom nebola. Bola ženou, ktorá sa chystala porodiť. A tak som to urobila aj ja. S Evkiným dovolením som si sadla k nej na posteľ a začali sme sa rozprávať.

Je neuveriteľné, čo všetko si nosíme vo svojom vnútri a čo ešte viac – čo všetko si v sebe nesú tehotné ženy. Koľko nakopeného strachu, obáv, nedôvery, pochybnosti…

Evka plakala, bolo vidieť, že chce prestať, ale nešlo jej to, plakala a hlasito vzlykala. Podporovala som ju v plači, nech zo seba dá vonku všetko, čo sa v nej skrýva a čo ju ťaží. Všetko, čo otvorilo nejaký príklop a chce to vyvrieť vonku. Bola som presvedčená, že sa s ňou bude dať pracovať a rozprávať až keď všetku svoju záťaž vyplače.  Po chvíľke, keď napätie ustupovalo, začala rozprávať.

Po prvom pôrode nastali u dieťatka komplikácie

A je to tu – problém, ktorý vykukol vonku. Evka začala spomínať na svoj prvý pôrod. Ten, podľa jej rozprávania prebehol v poriadku. Bol síce dlhý, ale počas tejto doby nič nenaznačovalo tomu, že dieťatko by malo mať nejaký problém. Ten prišiel po pôrode. Dieťatko sa po narodení nedokázalo aklimatizovať,  malo problém s dýchaním. Nutná bola okamžitá resuscitácia a preklad dieťatka na vyššie pracovisko, kde mu bola poskytnutá špeciálna starostlivosť. Opäť prichádzal na scénu Evkin plač. Po chvíli z nej vyšlo, že svoje novorodeniatko videla až po dvoch týždňoch. Bola to pre ňu silná trauma, ktorá vyšla navonok práve v túto chvíľu – chvíľu, kedy sa už pýtalo na svet druhé dieťatko.

Počas jej rozprávania moja myseľ mi začala znova podsúvať otázky. Prečo Evka nevyhľadala pomoc skôr, ale nechala to neriešené, potlačené. Dalo sa s tým popracovať, ale teraz to bolo už pomerne neskoro. Evka akoby počula moje myšlienky, začala mi vysvetľovať, že myslela, že už to má spracované a poriešené. Skúšala s tým pracovať sama. Neverila, že by to mohlo vyjsť na povrch a ešte takýmto nepríjemným spôsobom, pri ktorom mala pocit, že je nejaká „histérka“.   Tie potlačené strachy sa dostali vonku z tela  v tú najnevhodnejšiu chvíľu.

Počas priebehu pôrodu je ideálne, ak je telo zaplavené endorfínmi, aby  sa telo dokázalo pekne uvoľniť a pôrod mohol s ľahkosťou prebiehať. Evkine telo bolo v túto chvíľu zaplavené adrenalínom.

Vo vnútri mňa mi bežal odkaz pre ostatné tehotné ženy:

Pripravujte sa na svoj pôrod. Je veľké množstvo rôznych kurzov, príprav a stretnutí, ktoré organizujú pôrodné asistentky, prípadne duly. Preskúmajte svoje pocity, svoje strachy. Pracujte s nimi – prosím. Možno ani netušíte ako si tým viete uľahčiť svoj pôrod. Keďže mám za sebou roky praxe, mala som množstvo príležitosti vidieť, čo strach a obavy z pôrodu dokážu so ženou urobiť.

  Ja i moje dieťatko sme v bezpečí

Keďže mojím cieľom pri vstupe do izby bolo dať Evku do kľudu a pomôcť jej, aby opäť našla dôveru v seba a dôveru v dieťatko, začala som s nejakými rýchlymi radami – s „prvou pomocou“.

Afirmáciu„ Ja i moje dieťatko sme stále v bezpečí“, som jej poradila opakovať aspoň milión krát 😇 (smajlik) za sebou. Keď príde akýkoľvek náznak toho, čo keď náhodou sa predsa len niečo pokazí – nenechať sa tou myšlienkou stiahnuť, ale okamžite začať s afirmáciou. Sústrediť na ňu svoju pozornosť. aj keď počas celého pôrodu. Presvedčiť samú seba, že je to tak. Ak predsa len príde stres a panika, vydýchať ho von a vydychovať krátkym, silným výdychom dovtedy, kým nepríde úľava.

Takto sme sa nalaďovali na seba, dýchali, afirmovali až kým neprišla Evke dôvera v ňu samú a presvedčenie, že naozaj je všetko v poriadku.  O chvíľu prišiel k nej manžel a ja som s prianím krásneho a bezpečného pôrodu odišla z miestnosti.

Na duši som mala pokoj a presvedčenie, že Evka i jej dieťatko to celé v kľude, v  dôvere a v bezpečí zvládnu.

Som vďačná…Komu však?

Kolegyniam? Sebe? Svojmu vnútornému vedeniu? Intuícii?

Som vďačná všetkému, čo ma inšpirovalo a viedlo tejto žene pomôcť…