Celý náš príbeh začal od vedomého počatia, cez krásne tehotenské obdobie, kde som čerpala informácie o meniacom sa tele, o vývojí dieťatka, týždeň po týždni, o psychickej, ale aj fyzickej príprave na deň D, až po vedomý pôrod nášho synčeka a môjho prerodu zo ženy na matku.

Uf už pri spomienke na to všetko mám motýlik v bruchu s prevláda vo mne neopisateľný pocit, vďačnosť, láska, pokoj, ale aj prirodzený strach, rešpekt a pokora.

Náš pôrod sa začal tak troška ,,po termíne” bol apríl, štvrtok, niečo pred polnocou a mne praskla plodová voda, zrazu ma pochytil zvlaštny pocit, akoby som to už zažila, bolo to prirodzené, ostala som pokojná, absolútne ma to nevyviedlo z miery. Zobudila som muža a oznamila mu, že je to tu, že mi praskla voda, je číra, voňavá, máme čas nech oddychuje.

Oddychovala som aj ja, bolesti nenastupovali až nad ránom, Darinke som napísala okolo 6h že už cosi cítim, no nie je to nič výrazné ostávam doma, oddychujem, afrirmujem, užívam si posledne chvilky s mužom vo dvojici a moje tehotenstvo. Piatok pred 10h sme už boli na ceste do pôrodnice, aby mi podali antibiotiká, aby sme sa vyhli infekcii. Už to bolo viac ako 12hodín po odtečení vody, bolesti boli, ale nič hrozné po vyšetrení mi bolo oznámené že otvorená na 2cm, vtedy prisiel šok uf 2cm?! Po tolkých hodinách? Hmm myslela som, že to bude aspoň 7cm. Reku okeeey rešpektujem tempo môjho tela a syna.

Medikáciu, vyvolávanie som po konzultácii odmietla, bála som sa, že ak na mňa a moje dieťatko bude niekto tlačiť a pomocou medikácie ho silou mocou tlačiť von, postaví si hlavu ako býk a pôjdeme akútnou sekciou. ,,Môj pôrod je prirodzený a bezpečný pre mňa a moje dieťatko.” Bolesti boli, boli silné, snažila som sa prijať ich, spolupracovať, bolo to náročné, psychicky, fyzicky.
Hodiny, dni plynuli a nález? v sobotu to bolo 4cm, písala som Darinke správu:

“Je to ťažké
Sú to 3dni
Snažím sa dobiť

Som vyčerpaná” hneď nato mi prišla jej povzbudivá odpoveď:
“Držte sa... nedovoľte mysli aby Vás zlomila. Určite to máte náročné, ale zvládnete to. Dýchanie a naladenie sa na svoje vnútro. Ďakujte svojím pôrodným cestám. Komunikujte s nimi...”

V nedeľu ráno, sme sa s pani primárkou dohodli, že mi dá štvrť tablety prostínu aby sme to podporili. Bola som veľmi vyčerpaná, unavena, prosila som syna, Boha. Pamätám si, ako som sa chvela keď som kráčala na pôrodný box, ako som manželovi vravela ako veľmi som túžila rodiť na štyroch, ale ja nevládzem.

Pani primárka ma dala na bok, och toľká úľava, skvelá poloha, cely personál, povzbudzujúce sestričky, laskavé ruky, nádej v ich očiach, vtedy som to pochopila, je to tu, nozaj sa to deje zachvíľku si tu naozaj ách, chlapček si vybral nedeľu - prvý máj, atmosféra bola skvelá, rodil sa nový život, medzi manželom a personálom sa viedla debata, kto sa s kým pozná, kde kto býva prišlo mi tak smiešno keď som kričala že som tu aj ja či môžem teda rodiť alebo čo - pamätám si mužovú poznámku - ,,Jasné, jasné roď len nie tak hlasno, lebo evakuujú Rudňany.” - všetci sme sa začali smiať a ja som nabrala vsetku silu sveta a začala som kričať ešte viac, v tom nám primárka oznámila, že je vonku hlavička, hneď som si ju chytila, bola teplá, mazľavá, zrazu ma zaplavil taký pripval energie, radosti, štastia a začala som kričať ,,poooď Petrík, poď už k nám” a zrazu bol v mojom náručí, neplakal, smial sa, náš čerstvo narodený prvo májový synček sa na nás usmieval, bolo to čarovné, keď sa na mňa zadíval mala som pocit akoby sme sa poznali cely život, aký bol krásny, sám svoj.

Som štastná a vďačná, že nám bolo umožnené takéto tempo, ako sme potrebovali, že bol synček cely čas so mnou, s nami, že som si prestrihla pupočník, že bol na nás každý tak láskavý, trpezlivý. Ďakujem mojej pôrodnej asistentke Darinke, za prípravu na pôrod, za všetky informácie. Mne za silu, manželovi za oporu a celej krompašskej pôrodnici, za nielen profesionálny, ale hlavne ľudský prístup.