Prečo zabúdame na dušu ženy pri pôrode?

Predstavte si scénu: Pôrodnú sálu zalieva jemné svetlo, v tichu je cítiť napätie, ale zároveň aj zvláštny pokoj. Žena predycháva silu  kontrakcie, ktorá v opakujúcich sa intervaloch k nej prichádza, tlačí, krčí obočie od námahy, ktorú vynakladá – a v tom okamihu, keď na svet prichádza nový život, deje sa niečo ešte väčšie. Nerodí sa len dieťa – rodí sa aj Ona –  Matka.

Avšak  v zápase o zdravie dieťaťa, len aby bolo v poriadku sa v pôrodniciach často pod akýmsi veľakrát aj nechceným tlakom a zároveň pri zvuku monitorovacích  prístrojoch, na túto druhú stranu pôrodu často zabúda. Všetka sústredenosť je len na bábätko, či je  v poriadku, či je Apgar skóre dostatočné, či je všetko „podľa tabuliek“.

Samozrejme, každá žena i každá rodina túži po zdravom a šťastnom dieťatku – to je najprirodzenejšia a najkrajšia túžba, ktorá nás všetkých spája.

A čo však duša ženy, ktorá práve prekročila hranicu všetkého, čo poznala?

Čo jej srdce, ktoré bolo minútu predtým rozpoltené medzi strach a nesmiernu lásku?
Čo jej telo, ktoré nieslo váhu zázraku, no teraz cíti len prázdnotu po bolesťiach, ktoré už nikto nevníma iba ona?
Čo jej myseľ, keď v tichu po pôrode nikto nepočuje vnútro, ktoré kričí: „A ja? A čo ja? Ako som to zvládla?“

Zamýšľali sme sa vôbec, s čím všetkým v sebe bojuje?

Ako veľmi túži prejsť touto búrkou so sebadôverou, nie so strachom?
Ako veľmi chce byť hrdinkou svojho príbehu, nie pasívnou postavou na sále?

Ako hlboko dúfa, že to zvládne s úctou k vlastnému telu, nie len s poslušnosťou voči pokynom?

A predsa…

Tento okamih nie je len o príchode dieťaťa. Rodí sa nová verzia ženy.

A tá verzia si zaslúži, aby sme sa na ňu pozreli.

Nie len na to, či krváca.
Ale na to, či sa cítia byť hrdinkou.
Nie len na to, či môže dojčiť.
Ale na to, či môže plakať bez hanby.

Pretože pôrod nie je len o prežití a mať to čím skôr za sebou…
Je o tom, či a ako to prežije aj duša matky.

V mojej praxi som mala česť sprevádzať množstvo žien ich pôrodným dobrodružstvom. Každý príbeh bol jedinečný, každý pôrod mal svoje vlastné kúzlo i výzvy. S úctou a pokorou som vnímala, aké rôzne môže byť prežívanie tejto výnimočnej životnej chvíle.

Niektoré ženy sa so mnou podelili o svoje skúsenosti, ktoré ich sklamali – o momenty, kedy by si priali viac taktu a pochopenia. Spomínali na slová, ktoré im namiesto podpory priniesli pochybnosti o sebe samých. Príbehy, v ktorých sa cítili skôr súdené než pochopené, keď im bolo naznačené, že výsledok pôrodu závisel len od nich.

S láskou a úctou k týmto skúsenostiam vnímam, aké dôležité je vytvárať priestor, kde sa žena po pôrode môže cítiť v bezpečí, pochopená a ctená. Kde jej prvé slová po príchode dieťaťa neprinášajú výčitky, ale uznanie jej sily a odvahy. Kde partner je oporou, nie kritikom. Kde sa zrodí nielen zdravé dieťa, ale aj sebavedomá a šťastná matka.

Ako sa prejavuje zabudnutá duša matky?

Fyzické prejavy:

Únava, ktorá presahuje bežné vyčerpanie
Nie len „malá únavka po pôrode“, ale hlboké vyčerpanie duše – telo, ktoré bolo v núdzovom režime hodiny či dni, sa náhle zastaví… a nikto si nevšimne jeho vnútorné rozhádzanie.

Prázdnota v bruchu namiesto tepla
Miesto, kde ešte pred chvíľou bolo dieťa, je náhle prázdne. Nie je to úľava – je to dezorientácia, akoby časť jej tela zmizla.

Trasúce sa ruky, ktoré nikto nevníma
Adrenalín ešte stúpa v žilách, svaly sa trasú od námahy… nikto si nevšíma, že matkine ruky potrebujú byť pohladkané – nie kvôli slabosti, ale kvôli statočnosti.

Emocionálne prejavy:

„Malá by som sa tešiť… tak prečo cítim prázdnotu?“
Rozpor medzi očakávanou radosťou a realitou, keď emócie prichádzajú v nezrozumiteľných vlnách.

Pocit, že „nesplnila očakávania“
Aj keď je dieťa zdravé, vnútorný hlas šepká: „Mala si viac tlačiť… mala si kričať menej… malo to byť lepšie…nezvládla si to bez analgetík ako sme sa dohodli…

Hnev na seba, lekárov, alebo dokonca na dieťa
Tabuizovaná pravda: Nie každá matka sa hneď zamiluje – niekedy je tam len šok a pocit cudzosti.

Neviditeľné prejavy:

Ticho po pôrode
Keď všetci odídu a ona zostane sama – nie s pocitom šťastia, ale s otázkou: „Čo sa to so mnou stalo?“

• Stratená identita
„Kto som teraz?

Kto a prečo na matku zabúda?

Pôrodná sála je miesto, kde sa v jednom okamihu stretáva zázrak života so systémom, ktorý niekedy zabúda na to najdôležitejšie – ženu, ktorá ho umožnila.

 Lekársky systém: Keď sa čísla stanú dôležitejšími ako človek.

Rýchle tempo, monitorovacie prístroje pípajúce ako budíky, sprievodné hlásenia: „Tep srdca dieťaťa klesá, musíme pôrod urýchliť.“

V tomto rytme sa stráca to podstatné – žena nie je len „pôrodný kanál“, ale živá bytosť, ktorá práve prekonáva svoje limity. Jej strach, bolesť alebo túžbu po súcite často prepisuje naliehavosť medicínskeho postupu.

Keď je dieťa „vonku“, všetci si vydýchli. Ale kto sa pýta, či si vydýchla aj ona? Ako sa cíti?

Nevinná nevedomosť, ktorá raní.

Príbuzní, ktorí s najlepšími úmyslami vypustia otázky ako:
„Rodila si rýchlo? Mala si silné bolesti?“
Alebo ešte horšie:
„Dnes sa tomu už dá pomôcť, napichajú Ťa niečím a budeš to mať rýchlo za sebou. To nič nie je!“

Problém? Tieto slová znižujú jej zážitok. Pôrod nebol len „udalosťou“ – bola to emocionálna búrka, ktorá zmenila jej telo, myseľ i dušu. A keď to nikto neuzná, cítia sa ako keby prežili niečo… čo vlastne ani neexistovalo.

Keď sa láska stratí v pocite bezmocnosti.

Aj ten najmilujúcejší partner môže v záplave emócií povedať slová, ktoré zabolia:
„Prečo si kričala? Bolo to také hrozné?“
„No veď to už máme za sebou, už sa ukľudni!“

Nie je to zlý úmysel. Je to strach a bezmocnosť, ktoré nemajú kam ísť. Muži niekedy nevedia, ako zvládnuť obraz utrpenia ženy, ktorú milujú – a tak sa ich úzkosť premení na netaktné poznámky.

Čo s tým?

Pre zdravotníkov: Stačí jediná veta – „Bola ste úžasná. Ako vám môžeme teraz pomôcť? Čo by ste potrebovali v tejto chvíli?““

Pre okolie: Namiesto otázok na detaily povedať – „Muselo to byť nesmierne náročné. Si neskutočne silná.“

Pre partnerov: Návod na jednu vetu, ktorá lieči – „Som na teba hrdý. Ďakujem, že si to tak nádherne zvládla..“

Ak váš partner hľadá spôsob, ako byť skutočnou oporou, e-book ‚Otec pri pôrode‘ mu pomôže pochopiť jeho úlohu v tomto jedinečnom dobrodružstve.

Po pôrode: Dovoliť si čas na plač/odpočinok bez výčitiek.

Keď sa prestaneme sústrediť len na to, mať „to“ čím skôr za sebou,
možno raz uvidíme aj to, že matky si zaslúžia „prežiť“ ho s dôstojnosťou.

Rituály pre uzdravenie duše: Ako vrátiť matke pocit celistvosti

Pôrod nezanecháva stopy len na tele – vryje sa aj do duše. A práve preto potrebuje žena po tomto prelomovom zážitku niečo viac ako len kontrolu stehov a vitamíny. Potrebuje rituály, ktoré uzavrú jej prechod, uctia jej námahu a pomôžu jej znovu nájsť seba samú.

1. Prvý dotyk – bez ponáhľania

Nechať rodinku spolu bez váženia, bez merania, bez rušenia. Nech cíti, že táto chvíľa patrí len im.

Prečo? Prvý kontakt nie je len o dieťati – je to aj matkino prvé uvedomenie si: „Som tá, ktorá to dokázala.“

2. Čaj pre dušu

Prvá tekutina, ktorú matka vypije po pôrode, by mala byť nápoj lásky, nie len funkčný čaj na podporu laktácie.

Recept na „Privítací čaj“:
Medovka (upokojenie), škorica (teplo), šípky (uzdravenie) + kvapka medu (sladkosť života).
Vypite to pomaly. Nech vám tento okamih pripomenie, že ste sa práve vrátili z náročnej, ale najkrajšej cesty.

3. Očistná kúpeľová ceremónia

Domáci variant:
Teplá voda, himalájska soľ (na očistu energie), kvety (symbol nového začiatku).
„Zmyte zo seba všetko, čo vás ťažilo. Nech voda odnáša strach a únavu.“

Voda bude ako hranica medzi „starou“ a „novou“ verziou seba.

4. Listina slobody

Aktivita pre šestonedelie:
Napítše všetko, čo vás pri pôrode bolelo (fyzicky aj emocionálne), na papier – a potom ho symbolicky spáľte/pusťte po vode.
„Toto už nepatrí do vášho nového príbehu.“

5. Napíšte svoj vlastný príbeh:

Tehotenstvo je príbeh, ktorý si zaslúži byť zaznamenaný. Nie pre iných – pre vás. Diár ‚Najkrajší zázrak života‘ je miesto, kde môžete:
✓ Písať listy bábätku, ktoré si prečíta o niekoľko rokov neskôr
✓ Sledovať, ako sa vaše pocity menia každým týždňom
✓ Vložiť ultrazvukové fotky a vytvoriť si tak jedinečnú pamiatku
Nech vám tento poklad zostane aj keď deti vyrastú. Začnite zapisovať 

Prečo toto všetko nie je „len symbolické“?

Lebo telo pamätá, čo duša nevie pomenovať. Rituály dávajú žene:

• Uzavretie („Už to nie je chaos – je to príbeh, ktorý som prežila.“)
• Uznanie („Niečo také veľké si zaslúži oslavu.“)
• Návrat k sebe („Aj ja som dôležitá v tomto príbehu.“)

Každá matka si zaslúži byť počutá

Pôrod nie je iba medicínsky zákrok – je to príbeh, ktorý žena nosí v sebe celý život. A každý príbeh potrebuje uznanie.

Pôrod je cesta, ktorá začína už v mysli. Ak vás zaujíma, ako prežiť toto obdobie s väčším pochopením, prečítajte si môj článok ‚Cesta k vedomému pôrodu‘. Nájdete v ňom nielen tipy, ale aj príbeh ženy, ktorá túto cestu už prešla.

Ak si z tohto článku odnesiete jedinú vec, nech je to toto:
Žena, ktorá práve porodila, nepotrebuje len skontrolovať stehy a krvácanie. Potrebuje, aby niekto skontroloval aj jej dušu – a povedal jej: „Vidím ťa. Si silná. A to, čo si prežila, bolo naozaj veľké“.

Nech sú tieto slová začiatkom zmien. Pre vás, pre vaše dcéry, pre vaše kamarátky. Lebo keď budeme o duši matky hovoriť nahlas, prestane byť neviditeľná.

A ak vám tento článok rezonoval v srdci, zdieľajte ho.
Nech sa dostane k žene, ktorá práve teraz sedí v šestonedelí a myslí si, že na nej nezáleží.

S láskou ku všetkým matkám, ktoré keď porodili dieťa, stratili kúsok seba – a teraz ho hľadajú späť.

Citát na záver:

Spoločnosť, ktorá starostlivo víta deti, ale zabúda na matky, je ako záhradník, ktorý opatruje kvetiny, no zabúda na korene.

Ako ste to po pôrode cítili vy? Podeľte sa o svoj príbeh. Lebo každý jeden stojí za to, aby bol vypočutý.