Keď strach z pôrodu paralyzuje

Každé ráno začínala zvracaním. Každý večer končila rovnako. Nie chorobou, nie diétnou chybou – ale čistým, paralyzujúcim strachom. Keď ku mne prišla, jej oči hovorili jasne: „Nedokážem to! Zlyhám.!“ Toto je príbeh mamičky, pre ktorú sa aj myšlienka na prirodzený pôrod zdala ako nemožný sen. A to, čo nasledovalo, bolo viac než príprava na pôrod. Bola to cesta späť k sebe samej.

Keď každá bunka volá „NIE“ – Stretnutie so strachom

Keď Martinka vstúpila do miestnosti, jej telo, jej pohľad vyžaroval absolútnu paniku. Nešlo o bežnú nervozitu. Jej strach bol taký hlboký, že som pochopila jedno – prirodzený pôrod sa v tom momente vylučoval.  Kým sme si podávali ruky a zoznamovali sa, uvažovala som nad tým – čo asi sa v nej dialo, čo také táto mladá žena zažila , že sa v nej nakopilo toľko strachu a obáv?

Postupne sme k sebe nachádzali vzájomnú dôveru a tak Martinka začala dávať zo seba, všetko, čo ju ťažilo:

Nedôvera v seba: „Nedôverujem svojmu telu. Neviem, či dokážem porodiť.“

Nedôvera v bábätko: „Čo ak tento celý proces nezvládne moje dieťatko, keď zlyhám ja?“

Sebeodsudzovanie: „Som zlá matka. Neschopná. Zlyhávam. Viem, že mojim strachom ubližujem dieťatku už teraz. Neviem však ako sa toho zbaviť.“

Rozpoltenosť: „Pôrod nezvládnem. Sekcii sa tiež bojím. Mám strach z toho, že mi nezaberie spinálna anestéza a budem všetko cítiť. Ale zároveň chcem vidieť svoju dcérku hneď ako sa narodí. Keď budem mať anestézu celkovú, tak o ten zážitok prídem, ale nebudem cítiť nič. Čo robiť?“

Jej telo reagovalo brutálnym spôsobom – zvracanie, nespavosť, pocit bezmocnosti. Strach sa stal jej každodenným väzňom.

Keď slzy uvoľnia tlak

Neponúkala som rýchle riešenia. Nehovorila som „to zvládneš“. Miesto toho som jej dala priestor. Priestor na to, aby všetky tie nahromadené emócie – strach, hanba, výčitky – mohli konečne vyjsť von. „Nechajte to ísť,“ povedala som jemne. „Plačte, ak potrebujete. Toto je miesto, kde sa nemusíte báť.“

A potom to prišlo. Najprv tiché vzlykanie. Potom slzy, ktoré sa valili akoby už roky čakali na toto oslobodenie.  Slzy neboli slabosť. Boli prvým krokom k uvoľneniu. Podala som jej vreckovku. Sedeli sme v tichu, kým jej plač prechádzal telom ako očistná búrka. V tom okamihu som vedela: práve sa láme najhrubší ľad. Keď konečne zdvihla oči, boli červené, unavené… ale o čosi ľahšie.

Nástroje premeny

Teraz,“ začala som, keď už bolo ticho, „pôjdeme po malých krôčikoch.“ Vytiahla som papier a pero. „Povedzte mi jednu konkrétnu obavu. Najväčšiu, akú teraz cítite.“

Martinka bola úžasná a nádherne spolupracovala.

„Bojím sa, že zomriem,“ vyhŕkla.

„Dobre. A teraz to skúsme premeniť.“ Napísala som vetu veľkými písmenami: „MOJE TELO JE SILNÉ A CHRÁNI MŇA I MOJE DIEŤATKO. SME V BEZPEČÍ!“

„Prečítajte to nahlas. Čítajte dovtedy, kým nepocítite úľavu.“

Najprv to bolo len šeptom. Potom o niečo hlasnejšie. Na tretí krát v jej hlase zaznelo prvé semienko istoty. Postupne sme takto rozobrali ďalšie strachy: „Zlyhám!“ → „Každý nádych ma posilňuje“; „Dieťa trpí!“ → „Sme spojení v láske a dôvere“. Každú obavu sme doslova prepísali na vetu nádeje.

Neskôr sme pridali dýchanie. Martinku som vyzvala, aby mi ukázala ako dýcha, keď prichádza stav paniky. Jej dych bol plytký, rýchly, hrdlo bolo stiahnuté. Začali sme dýchať spolu – pomaly. Nádych na štyri… pomalý výdych na osem. Spoločne sme dýchali. 4… 8… Ako vlny, ktoré omývajú breh. „Sústreďte sa na čísla, nie na strach,“ šepkala som. A ona to zvládla. S každým výdychom sa jej tvár uvoľňovala, plecia klesali, päste sa otvárali a uvoľňovali.

Od paniky k vnútornému kľudu

Na konci stretnutia som jej ponúkla „Diár-najkrajší zázrak života“ .

„Vašou úlohou je strážiť svoje myšlienky!“ povedala som. „Keď cítite, že strach začne stúpať, zastavte sa. Zapíšte si, čo ho spustilo. Zapíšte si afirmáciu, ktorá Vám pomohla. V diári máte množstvo afirmácií, verím, že si v danú chvíľu vyberiete takú, akú práve potrebujete.“ Potom dýchajte a  svoju vetu stále opakujte.

Nakoniec si zapíšte, ako ste sa po tom cítila. Bude to Váš spoločník na tejto ceste.“

Lekcia pre nás všetkých

Pri odchode sa naše pohľady stretli. V jej očiach už nebola panika. Bola tam únava, ale hlavne náznak pokoja. „Cítim… ako by zo mňa spadol obrovský balvan,“ povedala.

Martinkin príbeh nekončí ideálne – aspoň nie ešte. Ešte neporodila. Ale jej cesta nám všetkým pripomína niečo dôležité:

Strach z pôrodu nie je slabosť. Je to ľudské.
Môže paralyzovať, zneisťovať, zahanbovať, ale ak proti nemu nekompromisne postavíme slová lásky a dôvery – stane sa niečo zázračné. Nezmizne, ale stratí svoju moc a silu.

Namiesto „Musím to zvládnuť!“ prichádza „Môžem to zvládnuť podľa seba, tak ako to cítim.“
Namiesto „Zlyhávam!“ znie „Učím sa byť silnejšia.“

A to je ten najdôležitejší krôčik. Pre Martinku, ale aj pre každú mamičku, ktorá cíti, že sa pod tým bremenom zosypáva.

Pretože nádej nerastie z absencie strachu, ale z odvahy pozvať ho dnu… a potom mu ukázať dvere.